Niekedy po namáhavom dni, po ťažkých rozhovoroch v práci, keď potrebujem upokojiť myseľ, zastavím sa cestou domov na odpočívadle Trenčín – Zamarovce a chvíľočku „pomeditujem“.
Oči síce hrad videli, ale nevnímali. Presne v tej chvíli, keď myseľ uletela z rozjímania a začala riešiť ako pomôcť kamarátke z Dubnice, hlava sa otočila doprava a zreničky zaostrili. Na poslednej lavičke, úplne v rohu, sedel starý muž s celým svojim majetkom. Z malého vozíka vykúkali 3 veľké plastové fľaše od minerálky a ako kráľovná si na ňom trónila francúzska barla. Opäť tá istá myšlienka, otázka v hlave. Ako by som mohol pomôcť?
Pixabay pixel2013 – human
Spomenul som si na sklenený pohár, ktorý zohrieval spolujazdcovo miesto. „Choďte niekto kľudne za mňa na obed, aby neprepadol lístok.“ Napísala ráno spolu-pracovníkom Monika, keď sa rozhodla pracovať doma. Ivetka vie čo mám rád, do pohára od medu nabalila kapustovú polievku s dvoma chlebíkmi. Keď som si však predstavil, ako mám vykročiť k neznámemu človeku a rozprávať sa s ním, myšlienka na pomoc zutekala rýchlosťou prenosu dát optickým káblom.
Sklamaný sám zo seba chytil som volant, v duchu nadával na povahu a niekoľko sekúnd môj pohľad bezcieľne blúdil cez predné sklo. Strčil kľúče do zapaľovania, ale neotočil. Niečo zadržalo prsty a prinútilo otočiť hlavu opäť smerom k starcovi. Nič sa nezmenilo. S bundou zapnutou až ku krku nevtieravo sledoval okolie a v nepravidelnom rytme odkusoval zo suchej žemle. Ani Karol Kállay by nedokázal dokonalejšie zachytiť tento okamih. Pár sekúnd vnímania magického realizmu stačilo, aby som si spomenul na chlapíka z Assisi.
Požičal som si jeho meč aj štít, vieru a odvahu. Na márne kúsky rozsekal svoj strach, ostych, či čo to je a vykročil k nemu. „Dobrý deň pane, môžem sa vás spýtať?“ „Áno?“ „Nevadilo by vám, neurazili by ste sa, keby som vám dal polievku? Dievčatá v práci mi ju nabalili, ešte je teplá.“ „Ak môžete?“ Aj jeho reč tela vyjadrila súhlas. Ako v zahmlenom sne sa rozbehli nohy k autu. Nepamätám si cestu tam a späť. V príjemnom tranze podávam teplý pohár a chlebíky. Poďakoval sa a zaželal šťastnú cestu. Nevidel ako žiarim šťastím. Nedočkavo si pritiahol majetok a začal hľadal lyžičku.
O necelú hodinu Sonička, spriaznená dušička hovorí: „Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi si mi pomohol. Taká som rada.“ Dvaja zadumaní melancholici sa rozprávajú o svojich problémoch. Takto by umelec nazval fotografiu, keby nás deň predtým odfotil. Vedel som čo ťaží jej dušu, hľadal a našiel riešenie. Opäť z nej sršalo nadšenie, vyžarovala svoju povestnú pozitívnu energiu a rozdávala úsmevy na všetky strany. A ja? S dvojnásobnou intenzitou som žiaril, život sa mi naplnil pokorou, pokojom, ľudskou láskou a dôverou. Tiež ma nevidela, pred rokmi prišla o zrak.
Veríte v silu odovzdávania „informácií“ prostredníctvom dotyku, či v nevysvetliteľné kúzlo, aké vychádza z ručne vyrobených predmetov? Ak áno, tak si viete veľmi dobre predstaviť, koľko čarokrásnych informácií som odovzdal v ten deň kapuste, ktorú som podvečer holými rukami tlačil do suda.
Majte sa krásne.
