„Ak ľudia nevedia lietať, nech naučia lietať svoje deti. Lietať vysoko, strmhlav, ďaleko a nádherne. A nastane doba, kedy deti roztiahnu krídla a vzlietnu. Nech dospelí jednoducho nasledujú deti, aby ich ochránili od pádu. A vtedy objavia, že aj oni letia.“ (Šalva Amonašvili)
„Po rokoch intenzívneho študovania práce som dospel k presvedčeniu, že väčšina z nás sa učí pracovať v rodine. Rodina je teda naša prvá „firma“. Tradičná mapa rodiny stojí na niekoľkých mýtoch, ktoré sú tu po celé generácie. Zdá sa mi však, že príslovie „jablko nepadá ďaleko od stromu“ platí takmer bez výnimiek. Vypadá to, ako by mnohí z nás boli doslova matrioškami svojich predkov, ktorí nám okrem génov predávajú predovšetkým svoje presvedčenia, svoje postoje k životu.
Rodíme sa divokí a nespútaní. Na začiatku pre nás nič nie je nemožné. Lenže prichádzame do sveta šablón. Američania tomu hovoria výstižne cookie cutter mentality čiže „vykrajováková mentalita“. Správny muž, správna žena, správny žiak, správny manažér. Vykrojiť a je to. Potom budú všetci rovnakí, jednotlivé kolieska sa budú pekne otáčať a súkolie ľudskej spoločnosti pobeží ako švajčiarske hodinky.
Koľkokrát prídem do firmy a mám dojem, že tam nesedia ľudia, ale prázdne saká a kostýmy. Ľudia akoby sa vytratili a namiesto nich sa tam pohybujú SPRÁVNI MANAŽÉRI a SPRÁVNI ZAMESTNANCI, ako by boli vykrojení jedným vykrajovákom.
Hlavným cieľom tradičnej výchovy je poslušnosť a závislosť na formálnej hierarchii. Podľa môjho názoru je to ten najlepší prístup pre život v ne-bezpečí, ne-dostatku, kedy ide predovšetkým o pre-žitie. To bol svet mnohých generácií pred nami. Pokiaľ sa ale zhodneme na tom, že už nie je nutné stretávať sa s každodenným ne-bezpečím, potom si myslím, že našou primárnou úlohou už nie je prežitie, ale maximálne využitie potenciálu každého človeka.
Hlavným cieľom sa potom stáva SLOBODA JEDNOTLIVCA. A najlepším známym prostriedkom k dosiahnutiu slobody je demokracia.
Demokratický štýl výchovy stojí na dvoch hlavných pilieroch, ktoré sa v mnohom odlišujú od šablónovitosti, hierarchie a cukru s bičom, na ktorých stavia tradičný prístup. Prvým je BEZPODMIENEČNÁ LÁSKA, kedy dieťa prijímame také, aké je, kedy svoju náklonnosť nepodmieňujeme správnym či nesprávnym správaním.
Druhým pilierom je REŠPEKT. Snažíme sa rešpektovať osobnosť dieťaťa a stavať predovšetkým na jeho prirodzenosti a silných stránkach, na tom, kto je (nie akým by sme ho chceli mať). Uzatvárame s ním dohody a na nich potom vľúdne, avšak dôsledne trváme. Učíme dieťa predovšetkým chápať dôsledky jeho rozhodnutia. Chceme vychovať šťastnú, samostatnú bytosť, ktorá dokáže nájsť a naplniť úlohu, ktorá je mu na tomto svete určená. Tento cieľ majme stále pred očami.
V rodine, v tej prvej firme, to všetko začína. Som presvedčený, že nikdy nebudeme mať funkčnú demokraciu, pokiaľ budeme deti ďalej vychovávať autokraticky. A čo sa týka sveta práce, človek poslušný, ktorý sa dobre orientuje v hierarchii a počuje na cukor a bič, bude mať v 21. storočí stále menšiu šancu na uplatnenie. Naopak dopyt po ľuďoch, ktorí samostatne a zodpovedne tvoria originálne veci, užitočné pre ostatných, nebol v histórii nikdy väčší.“
Tomáš Hajzler & LUKO (foto) & Vlad F
z knihy: Peníze, nebo život? (No.5/12)
