„Krysí závod. Životný štýl, ktorý hádam najlepšie vystihol Tyler Durden z kultového „Klubu rváčů“: „Chodíme do roboty, ktorú nenávidíme, aby sme si kúpili veci, ktoré nepotrebujeme, a tak sa vyrovnali ľuďom, ktorých neznášame.“
Dalajlámu sa údajne raz niekto spýtal, čo ho na ľuďoch z nášho sveta najviac prekvapuje. Odpoveď bola približne takáto: „To, že ich nudí byť deťmi a tak sa ponáhľajú, aby dospeli, a keď sú dospelí, zase chcú byť deťmi. Prekvapuje ma, že strácajú zdravie, aby zarobili peniaze a potom míňajú peniaze na to, aby si dali do poriadku svoje zdravie. Prekvapuje ma, že sa toľko strachujú o svoju budúcnosť, že zabúdajú na prítomnosť, a tak vlastne nežijú ani pre prítomnosť, ani pre budúcnosť. Prekvapuje ma, že žijú, ako by nikdy nemali zomrieť, a že zomierajú, ako by nikdy nežili.“
Nemal som ani tridsať a kruhy pod očami mi už prakticky nemizli ani po víkende strávenom v posteli. Zhoršovala sa mi alergia. Raz ráno, keď to už nešlo ďalej, som namiesto do roboty šiel k lekárovi. Po podrobných vyšetreniach doktor konštatoval: „Máte najskôr niečo, čomu hovoríme únavový syndróm alebo tiež syndróm vyhorenia. Jednoducho ste sa uštval. A navyše sme vám zistili boreliózu.“
Myslím si, že to bola presne tá rana, ktorú som potreboval, aby som začal pripravovať svoj „exit plán“.
V tej dobe som už ale poznal svoju manželku Peťu. V máji 2001 sme spolu odleteli do kalifornského San Diega. Vo vrecku sme mali každý spätnú letenku Santiago de Chile – Praha s dátumom Vianoc 2001. Na chrbte ruksak a pred sebou pol roka života bez ničoho, na čo sme boli zvyknutí z domova, navyše v úplne inom svete, než je ten náš. Ten pol rok života zo dňa na deň, nám nakoniec pomohol sa už nevrátiť na krysie závodisko.
Vo svete krysieho závodu sa ľudia rozdeľujú na dva druhy. Na ľudí spoločensky viac významných a spoločensky menej významných. Zjednodušene, na NIEKOHO a NIKOHO.
Čím viac peňazí alebo vecí človek získa, tým úspešnejší NIEKTO sa z neho stáva. A pretože sme si zvykli materiálne bohatstvo merať predovšetkým peniazmi, je DOBROU PRÁCOU pre väčšinu z nás práca DOBRE PLATENÁ (skôr ako zmysluplná, užitočná a dobre platená). DOBRÁ FIRMA v dnešnom ponímaní je firma zisková (skôr ako prospešná, zodpovedná a až potom zisková), DOBRÝ ŠTUDENT je ten, kto má dobré známky (skôr než ten, ktorý rozvíja svoje nadanie a potenciál).
A prečo to robíme? Práve preto, aby sme uspeli. Aby sme sa Z NIKOHO stali NIEKÝM. Vo svete krysieho závodu ľudia najskôr veria, že nie sú tým, kým sú, ale že sú NIKÝM. A že šťastní môžu byť až vtedy, keď sa stanú NIEKÝM.
V „ľudskom“ svete, ktorý nerozdeľuje ľudí na NIEKOHO a NIKOHO, to funguje trochu inak. Ľudia majú rovnaké práva, ale aj rovnakú zodpovednosť. Úspechom nie je materiálne bohatstvo, ale pocit naplnenia a užitočnosti pre druhých.
Základnou stavebnou jednotkou tu nie je firma, ale spoločenstvo ľudí, ktorí zdieľajú zmysel, hodnoty a zvyky. Firmy, školy, rodina aj iné systémy potom stavajú opäť na princípoch spoločenstva. DOBRÁ FIRMA je užitočná pre druhých a správa sa zodpovedne. DOBRÝ ŠTUDENT je ten, ktorý rozvíja svoje vrodené vlohy a učí sa vytvárať veci užitočné pre druhých ľudí. DOBRÁ PRÁCA je tá, v ktorej človek využíva naplno svoje nadanie, venuje sa tomu, v čom je najlepší a čo je pre druhých ľudí užitočné.“
Tomáš Hajzler & LUKO (foto) & Vlad F
z knihy: Peníze, nebo život? (No.2/12)
