„Pygmalionov jav, bol pomenovaný podľa jedného Cypruského sochára. Preslávil sa predovšetkým tým, že zo slonoviny vyrezal sochu ženy tak krásnej, že stratil hlavu a zamiloval sa do nej. Dal jej meno Galatea a s vytrvalosťou maratónskeho bežca sa začal modliť k bohyni lásky Afrodite, aby mu Galateu oživila. Afrodita vyšla zamilovanému sochárovi v ústrety. Galatea nakoniec ožila, zamilovala sa do svojho stvoriteľa a z ich lásky sa neskôr narodil syn Paphos, podľa inej povesti aj dcéra Metharme.
Pygmalion veril, že mu jeho socha ožije. A tak sa aj stalo. Podobne to funguje aj medzi skutočnými ľuďmi. Učiteľ presvedčený o tom, že jeho žiaci sú nadpriemerne inteligentní, doslova spôsobí, že žiakom za krátku dobu dokázateľne vzrastie IQ. Manažér úprimne presvedčený o tom, že jeho kolegovia majú napríklad výnimočnú schopnosť diskutovať, prispeje k tomu, že títo ľudia budú časom preukázateľne lepší debatéri. Rodič, ktorý je presvedčený, že jeho dieťa je nesamostatné, zapríčiní, že dieťa zostane na rodičov závislé. Neveríte? Vygooglite si.
Určite ste si všimli, že podobne ako pri cestovaní aj v živote máme v hlave akúsi mapu, ktorá určuje ako rozumieme svetu okolo nás. Alebo akýsi vzorček, podľa ktorého vypočítavame svoju orientáciu v živote, podobne ako napríklad mnohé príklady v matematike. Týmto mentálnym mapám či vzorčekom, pred – stavám (stav predtým) alebo tiež pre – svedčeniam (od slovíčka svedčiť) hovoríme najčastejšie paradigmy čiže vzory či modely.
Paradigmy určujú do veľkej miery to, čo považujeme za možné či nemožné, za správne a nesprávne a do veľkej miery tak určujú, čo vôbec vidíme. Ľudské dejiny sú plné príkladov boja za obranu starých paradigiem. Za nič sa snáď človek nebije zbesilejšie ako práve za obranu svojho pohľadu na svet či pohľadu na skupinu ku ktorej patrí. Pritom stará, nefunkčná mapa môže byť pre človeka takmer dokonalým väzením.
Sú to bájky či povesti, ktoré si ľudstvo predáva z generácie na generáciu práve preto, aby ich prostredníctvom našlo – v neustále sa meniacom svete – poriadok a v sebe kľud. Čo sa týka rodiny a zamestnania je rozšíreným mýtom, že deti buď poslúchajú alebo neposlúchajú, že pracovať sa musí alebo, že bez hierarchie sa ľudská spoločnosť nezaobíde.
Prejsť si základné obrysy tradičnej mapy načrtnutej našimi predkami považujem za prvý krok na ceste k vlastnému, prirodzenejšiemu životu. Každopádne my si dnes môžeme vybrať. Buď sa ďalej budeme motať podľa tej starej alebo vytiahneme lupu, aby sme lepšie videli jej jednotlivé detaily. A až tie detaily uvidíme, môžeme sa lepšie rozhodnúť, ktoré časti si ponecháme a ktoré nemilosrdne prekreslíme.
Dnešnú mapu, podľa ktorej chápeme pracovný svet sme zdedili od našich predkov zo začiatku dvadsiateho storočia. Im v ich dobe dobre slúžila. Stále väčšiemu počtu ľudí v dnešnom svete však prestáva vyhovovať. Pokiaľ máte pocit, že patríte medzi nich, skúste najskôr viac porozumieť tomu, čo je na mape. Myslím si, že až potom sa môže človek lepšie rozhodnúť, čo si zo starej výbavy ponecháme a čo prípadne prekreslíme. Pochopme teda svoje paradigmy – vzorce a prispôsobme ich svojim potrebám. Pygmalion v nás sa už postará o zvyšok.“
Tomáš Hajzler & LUKO (foto) & Vlad F
z knihy: Peníze, nebo život? (No.4/12)
