DISCIPLÍNA BOJOVNÍKA
Ako sa staneme bojovníkmi? Bojovník má určité charakteristické rysy, ktoré sú takmer rovnaké po celom svete.
Je UVEDOMELÝ. Uvedomuje si, že je vo vojne a vojna v našich mysliach si vyžaduje disciplínu. Nie však disciplínu vojaka, ale disciplínu bojovníka. Nie disciplínu z vonka, ktorá by nám hovorila, čo máme robiť, ale disciplínu k tomu, aby sme sa stali SAMI SEBOU, NECH SA DEJE ČOKOĽVEK.
Bojovník MÁ MOC. Nie však nad inými ľuďmi, ale NAD VLASTNÝMI CITMI, nad svojím ja. Veľký rozdiel medzi bojovníkom a obeťou spočíva v tom, že obeť city potláča, zatiaľ čo bojovník ich ovláda.
Obete emócie potláčajú, pretože sa ich boja prejaviť, obávajú sa povedať to, čo chcú. Ovládať sa nie je to isté, ako emócie potláčať. Ovládať sa znamená držať emócie pod kontrolou a prejavovať ich v pravý čas, nie skôr ani neskoro. Preto BOJOVNÍCI NEHREŠIA SLOVOM. Majú nad svojimi emóciami a preto aj nad svojím správaním, úplnú kontrolu.
Predstavme si, že sme zavčas ráno vstali šťastní, plní energie a chuti do života. Pri raňajkách sa však pohádame s partnerom a na povrch vyjde záplava emócií. Celý deň strávime obalení zo svojich vzbúrených emócií.
Spôsob, akým vidíme svet, závisí na emóciách, ktoré pociťujeme. Keď máme zlosť, je všetko okolo nás zlé, nič nie je v poriadku. Ničomu a nikomu okolo nedôverujeme. Dôvod je, že sa na svet pozeráme očami strachu!
Ľudia trpia duševnou chorobou, ktorá sa volá strach. Symptómy tejto choroby sú všetky emócie, ktorými sa ľudia trápia: hnev, nenávisť, smútok, závisť a zrada.
Ak dokážeme pokladať stav mysle za chorobu, zistíme, že existuje aj liečba. Najskôr POTREBUJEME PRAVDU, aby jed vyšiel von a rany sa tak mohli zahojiť. Musíme odpustiť tým, o ktorých sa DOMNIEVAME, že nám ublížili, a to nie preto, že by si zaslúžili odpustenie, ale preto, že sa máme natoľko radi, že nechceme naďalej platiť za nespravodlivosť. Odpustenie je jedinou cestou k liečbe.
Najskôr musíme odpustiť našim rodičom, bratom, sestrám, priateľom a Bohu. Ako náhle odpustíme Bohu, môžeme odpustiť aj sami sebe. Objaví sa sebaprijímanie a SEBELÁSKA ZOSILNIE natoľko, že sa nakoniec začneme prijímať takí, akí sme. To je začiatok slobodného človeka. Kľúčom k nemu je odpustenie.
ŽE SME NIEKOMU NAOZAJ ODPUSTILI, TO SPOZNÁME TAK, že toho človeka uvidíme, budeme počuť jeho meno, ale nepocítime voči nemu žiadnu emocionálnu reakciu, UŽ TO NEBOLÍ.
Vlad F & LUKO (foto) & Don Miguel Ruiz a “Štyri Dohody”(No.3/4)
