Idem si opäť do hôr oddýchnuť, odpojiť sa, vypnúť, plniť si sny, meditovať s otvorenými očami každú sekundu, každým nádychom; spoznávať ľudí a užívať si zemskú krásu. Neodpustil som si, na rozlúčku pred vypnutím, napísať pár slov od srdca.
„… Dodnes si neprestávam klásť otázku, či je niekto na tomto svete skutočne slobodný, bez toho, aby si to len namýšľal, a, predovšetkým, nie na cudzí úkor. V každej dobe sa nájdu ľudia hľadajúci slobodu mimo štruktúr tohto sveta. Jedného takéhoto poznám. Peniaze nemá, ponúka ľuďom len svoju lásku a svoj koncept slobody. V každom momente je otvorený k zmene. Občas si ho pozriem na Facebooku. Naposledy napísal, že cíti, že musí odísť z Viedne, neskôr sa ozval z Rotterdamu. …“
„Už toľko krát sme sa oslobodili, a stále nie sme slobodní. Jedna revolúcia za druhou. Nekompromisne trháme putá: Parížska komúna, Veľká októbrová, sexuálna revolúcia, vedecko-technická revolúcia. Aký si krásny, človek vo svojej zanovitej ceste za slobodou. No si pri tom i trochu komický. Od všetkého si sa oslobodil, iba od seba nie? Zápas o slobodu si presunul zvnútra von. Ak sa ti nedarí byť, čím chceš, vina je vonku…“
Tieto slová napísali Zuzana Uličianska a Daniel Pastirčák pre májové 179. číslo mesačníka Nota bene. Pred mesiacom mi vyhŕkli slzy šťastia keď som si prečítal editorial od Ady Jung. Teraz keď čítam nové číslo opäť odpadávam zo životných príbehov rôznych ľudí a najmä z namakaných článkov šikovných redaktorov.
Vždy keď čítam Nota bene tak som šťastný, aj keď mnohé články chutia ako texty Layna Staleyho z Alice in Chains. Sú to chvíle keď cítim celým svojim telom spriaznenosť a takzvanú spolupatričnosť k „bláznom“.
Odpadávam šťastím. Ten pocit je podobný tomu, ako keď po nociach vo vani čítate vianočný darček, poslednú knižku Toma Robbinsa – Tibetský broskyňový koláč. Pred očami sa vám premietajú fantazijné obrázky jeho života a vy sa prichytávate pri tom ako sa priblblo usmievate a mylne sa domnievate, že je to váš životopis. Tak veľmi, veľmi veľa máte s Tomom spoločného.
„Tibetský broskyňový koláč je stredobodom (vlastne takým Svätým grálom) prastarej povesti, ktorá sa od nepamäti rozpráva na zenových seansách – niečo ako podobenstvo o tom, ako je múdre neustále mieriť ku hviezdam, a že je ešte múdrejšie ZVESELA PRIJAŤ porážku, pokiaľ doletíme len na Mesiac.“
Majte sa krásne, pamätajme, že nič nemusíme a ak chceme zabávajme sa.
Vlad F